V krátkosti si zhrňme známe fakty: výkonná moc v rukách jednej strany, viaceré vysoké ústavné funkcie v rukách jednej strany. Nespomínam vyššie územné celky a obce, tam by to číslo bolo pravdepodobne tiež predimenzované. K takémuto výsledku a stavu sme sa dopracovali na demokratickom Slovensku po 23 rokoch od jednej z najvýznamnejších dejinných udalostí. Celkom oprávnene vyvstávajú otázky, či sme to so zmenou režimu, resp. jeho podstaty mysleli vážne. Tu nejde primárne o farbu kabátu, ale o demokraciu - to, ako plní svoje funkcie, hlavne limitácie moci skrz verejnú kontrolu.
Dostávame k bodu zlomu, teda k hlavnej myšlienke tejto krátkej sociologickej ba možno až psychosociálnej úvahy - kontrola. Možno povedať, že sa nám kontrola vymkla spod kontroly, však? Aká je to už kontrola, keď kontrolujem sám seba? Mne sa zdá, že „byť sám sebe pánom" je skôr výrazom nekontrolovateľnosti alebo neochoty nechať sa „preveriť". Ak teda kontrolné zložky v štáte závisia od zadávateľa kontroly, ktorý je odlišný od občanov, nositeľov moci a objednávateľov kontroly (aspoň tak to býva zvykom v právnom štáte), tak potom sa tu čosi systémové pokašľalo. O tom som úplne presvedčený.
Moc má, niekedy žiaľbohu, že chvalabohu, ale v tomto prípade chvalabohu, že žiaľbohu jednu svojskú vlastnosť: dá sa z nej poriadne opiť; je to vždy len otázka času. Smutné v tomto prípade je, kto bude tento účet napokon uhrádzať. Ak otvoríme oči, tak zistíme, že tým subjektom nie je nik iný ako ten, ktorý práve hľadí do zrkadla.
Uvidíme, čo prinesú najbližšie dni. Možno sa aj ja prestanem kontrolovať a napíšem ďalší sťažovací blog. Ktovie.
Obrázok: Shooty
