Politická strana je definovaná ako „viac či menej pevné združenie občanov, tých istých alebo podobných názorov na spoločenské dianie, ekonomiku, postavenie národa, existenčné a sociálne potreby, človeka a náboženstvo, ktoré usiluje o prístup k politickej moci."[2] Možno povedať, že za príčinu vzniku politických strán považujeme práve pravdepodobnosť získania vplyvu cez demokratické voľby, ktorý bude slúžiť na presadzovanie volebného programu. Platí úmera: čím väčší vplyv, tým viac možností na presadenie záujmov voličov. „Politické strany plnia v súlade s ústavou určité verejné úlohy nevyhnutné pre život štátu založeného na reprezentatívnej demokracii... Záujem spoločnosti je, aby štát bol demokratickým spôsobom formovaný, t.j. na základe volieb založených na súťaži politických strán."[3]
V minulosti boli politické strany považované za malum necessarium, teda nutné zlo demokratického systému, pretože panovala obava, že existencia strán v parlamentoch ohrozovala slobodu rozhodovania poslancov.[4] Avšak v súčasnosti „sú politické strany uznané ako štátotvorný prvok demokracie a súčasne ako dôležitý faktor politickej stability či ako spojujúci článok medzi vládou a ľudom."[5] V. Klokočka vyjadril názor nasledovne: „Integrujúce a zjednocovacie pôsobenie politických strán a silný vplyv ich parlamentných frakcií na činnosť zákonodarného zboru je mimo pochybnosť... Poslanci bez frakčnej príslušnosti (nezávislí poslanci) ostávajú skôr na okraji parlamentu a sú v nevýhodnej pozícii aj pri udeľovaní slova v parlamentných diskusiách... Postavenie parlamentných frakcií strán a určité obmedzenia jednotlivých nezávislých poslancov majú svoj pôvod nepochybne v snahe racionalizovať parlamentnú prácu a zaistiť efektívnosť parlamentu proti pokusom brániť alebo zdržovať jeho činnosť."[6] Veľmi zaujímavá je však kritika európskych neokonzervatívcov ohľadne poslancov v parlamentných zboroch: Poslanec „je podriadený cudzej vôli. Je len organizačno-technickým medzičlánkom, nevyhnutným k sprostredkovaniu všeobecnej vôle, ktorá je identická s vôľou politickej strany. Je preto obdarovaný vlastne imperatívnym mandátom a straníckym diktátom... (Vo voľbách) sú volení kandidáti odporučení stranami a nie príťažlivé osobnosti, ktoré sa predstavujú voličom individuálne."[7]
V našej krajine poznáme volebný systém pomerného zastúpenia pri voľbách do NR SR podľa § 1 volebného zákona, v ktorom dochádza k proporcionálnemu rozdeleniu mandátov na základe počtu platných odovzdaných hlasov pre politické strany a koalície, ktoré prekročili uzavieraciu klauzulu uvedenú v § 42, ods. 2 a 3 zákona. „Systém kandidátnych listín uplatnených v pomernom volebnom systéme posilňuje úlohu politických strán v rámci ústavných systémov jednotlivých demokratických štátov, v niektorých štátoch (napríklad v SR) dokonca majú politické strany monopol na prihlasovanie kandidátok do volieb."[8] Taktiež učebnica Ústavné právo SR konštatuje, že „len výnimočne môžu okrem straníckych kandidátok existovať nezávislí kandidáti mimo straníckych kandidátnych listín. Z daného dôvodu je tento systém (pomerného zastúpenia) často nazývaný straníckym volebným systémom."[9]
Zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov ustanovuje v § 4, ods. 1, že občania majú právo založiť politickú stranu a združovať sa v nej (článok 29, odsek 2 Ústavy). Nasledujúci odsek charakterizuje politickú stranu ako právnickú osobu, ktorá sa zapisuje do registra strán vedeného ministerstvom vnútra. Ak nie je strana riadne zaregistrovaná, nemôže sa uchádzať o hlasy voličov vo voľbách do NR SR. Ak strana zaregistrovaná je, môže kandidovať vo voľbách; zákon o voľbách nevylučuje kandidatúru len členov politickej strany na danej kandidátke - strana môže kandidovať na vlastnej kandidátke aj nezávislých, teda nečlenov.
Diskusia o možnosti kandidatúry nezávislých kandidátov vo voľbách do NR SR prichádza v čase, keď viaceré politické strany majú problém vysvetliť financovanie vlastných strán, čo prináša sklamanie do radov voličov. Viaceré vyšetrovania boli zastavené za neprehľadných okolností, čo vyvoláva na verejnosti dojem, že za stranami stoja finančné a záujmové skupiny. Tieto skupiny môžu veľmi aktívne zasahovať do rozhodovacích procesov. Takto možno chápať snahu viacerých o uzákonenie kandidatúry nezávislých, ktorí by neboli napojení na záujmové skupiny (hoci ak by sa títo chceli na verejnosti presadiť a presvedčiť voličov, museli by mať dostatočné finančné zdroje). Treba dodať, že napriek rôznym pochybnostiam ohľadom financovania politických strán, ich občania vnímajú pozitívne - ako subjekty, ktoré dokôžu čo-to presadiť z volebných programov. Avšak nezávislí poslanci by mohli priniesť nový vietor do stojatých parlamentných vôd tým, že by upozorňovali na stranícky klientelizmus. Takáto snaha v slovenských podmienkach sa však zdá predčasná, až nerealizovateľná.
[1] BLAHOŽ, J., BALAŠ, V., KLÍMA, K.: Srovnávací ústavní právo. Praha : ASPI Publishing, 2003, s. 233.
[2] Tamže, s. 235.
[3] Tamže, s. 236.
[4] KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2006, s. 93.
[5] BLAHOŽ, J., BALAŠ, V., KLÍMA, K.: Srovnávací ústavní právo. Praha : ASPI Publishing, 2003, s. 234.
[6] KLOKOČKA, V.: Ústavní systémy evropských států. Praha : Linde, 1996, s. 142.
[7] Tamže, s. 144.
[8] KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2006, s. 128.
[9] SVÁK, J., CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky - Osobitná časť. Bratislava : Bratislavská vysoká škola práva a Poradca podnikateľa, 2009, s. 534.
